http://www.iaswece.org/wp-content/uploads/2014/12/The-First-Waldorf-Kindergarten.pdf
Prvá „oficiálna“ Waldorfská materská škola bola otvorená na prvej Waldorfskej škole v Stuttgarte v roku 1926, rok a pol po smrti Rudolfa Steinera. Už pred ňou sa uskutočnil prvý pokus o waldorfskú škôlku, ktorý je ale menej známy. Pozrela som sa cez rôzne články, nepublikované rukopisy a poznámky rozhovorov, aby sme mohli poskladať nasledujúci príbeh o prvých začiatkoch nášho Waldorfského hnutia predškolskej pedagogiky:
Ešte pred otvorením prvej Waldorfskej školy v roku 1919 Rudolf Steiner hovoril o dôležitosti prvých siedmych rokoch života a vyjadril ľútosť, že triedni učitelia dostanú deti až po skončení tohto formatívneho obdobia: „Učitelia budú vzdelávať deti, ktorí sú už v určitom veku; a preto musia zvážiť, že na seba preberajútieto deti po tom, čo tieto už zažili výchovu – a možno aj nesprávnu výchovu – svojich rodičov v prvej fáze ich života. To, o čo sa usilujeme, bude možné uskutočniť úplne až vtedy, keď ľudstvo pokročí tak ďaleko, že to rodičia budú chápať, že už v prvom období výchovy má moderné ľudstvo osobitné výchovno-vzdelávacie potreby. (Úvodná prednáška z Všeobecnej náuky o človeku).
O päť rokov skôr, v roku 1914, sa Rudolf Steiner stretol s Elisabeth Grunelius, 19-ročnou študentkou z Alsaska (Nemecko), ktorá práve ukončila štátne vzdelávanie v predprimárnej pedagogike v Bonne. Elisabeth čítala Steinerovu Theosofiu a rozhodola sa pomôcť s budovaním Goetheana v Dornachu v Švajčiarsku. Pripojila sa k skupine umelcov pracujúcich pod Steinerovým vedením na drevených reliéfnych plastikách pre novú budovu. Elisabeth zostala v Dornachu 18 mesiacov, pracovala na reliéfoch a navštevovala prednášky Rudolfa Steinera. Následnepokračovala v štúdiu predprimárnej pedagiky na Pestalozzi-Froebel seminári v Berlíne. Následne ju to pritiahlodo novovznikajúcej Waldorfskej školy v Stuttgarte.
Keď bola v roku 1919 otvorená prvá Waldorfská škola, Rudolf Steiner žiadal učiteľov, aby uvoľnili miestnosť pre materskú školu, ale to nebolo možné. Financie boli napäté a učiteľký zbor sa rozhodol používať každý dostupný priestor pre ďalšie triedy. Neskôr, v roku 1920, Rudolf Steiner opäť hovoril s kolégiom o dôležitosti materskej školy: „Je pravda, že by bolo lepšie, keby ste mohli mať deti v materskej škole. Čím dlhšie ich máte, tým lepšie. Tak by ste mohli prijať deti, ktoré ešte nie sú dosť staré na to, aby prišli do školy. Bolo by veľmi pekné, keby sme mohli prijať deti v prvých siedmich rokoch života. V konečnom dôsledkuich musíme mať o niečo mladšie; keď sú staršie, je to oveľa menej dôležité.“
Po jednej Steinerovej návšteve na vyučovacej hodine Steinera počuli, ako zvolal: „Potrebujeme materské školy! Potrebujeme materské školy!“ Požiadal učiteľov, aby uvoľnili učebňu pre materskú školu, ale opäť povedali, že to nie je možné. Podľa neskoršieho komentára Elisabeth Grunelius sa zdalo, že učitelia nechápali dôležitosť materskej školy. Steiner si spomenul na Elisabeth z Dornachu a požiadal ju, aby napísala 60-stranový návrh na to, ako sa má pracovať s 3 – až 5-ročnými. Snažila sa, ale cítila, že to nemôže urobiť, pretože nemala žiadne priame skúsenosti s malými deťmi.
„Cítila som, že musím mať najprv skúsenosti. Človek nemôže veci vymyslieť od stola. Dnes je už možno ťažké predstaviť si dobu, keď nikto vedome nepracoval so silami napodobňovania u detí. Musíme si uvedomiť, že triedni učitelia učia, ale učiteľ materskej školy musí ukazovať, čo by sa malo robiť prostredníctvom svojho života a bytia. “(z nepublikovaného článku, Rudolf Steiner žiada o materské školy, Elizabeth Grunelius)
Na jar roku 1920 zmenilo nové nariadenie vlády začiatok školského rokaod Veľkej noci na september. To znamenalo, že deti, ktoré by začali prvú triedu na Veľkú noc, až do septembra nemali učiteľa. Na Veľký piatok 1920 sa Rudolf Steiner spýtal Elisabeth Grunelius, či by od Veľkej noci do septembra vzala skupinu materskej školy. Neskôr tento moment opísala takto: „Svoje štátne vzdelávanie som ukončila a bola som si viac než istá, že nechcem pracovať s deťmi! Chcela som študovať medicínu. Odpovedaal som Rudolfovi Steinerovi: „Musím o tom dlhšie premýšľať“. Stála som tam a díval sa dole. Ako som ja stála, on tiež zostal stáť, akoby čakal na vonkajšiu odpoveď odo mňa. Keď som vzhliadla, bol som zmätená, že je ešte stále tam. Pomyslela som si, dobre, ak tam Rudolf Steiner bude a bude pomáhať, možno to môžem vykonať! A odpovedala som: „Ak budete stáť za mnou, potom môžem.“
O týždeň neskôr začali. Ale sotva by sa dalo hovoriť o ideálnom začiatku! Každé popoludnie sa stretla na tri hodiny s približne 20 predškolákmi. Miestnosť bola dopoludnia používaná pre ôsmy ročník, s lavicami pripevnenými pozdĺž stien a ťažkými stolmi, ktoré sa nedali presunúť a podlaha bola natretá čiernou farbou! Našťastie bola jar a leto a väčšinu času mohla byť s deťmi vonku. Nemala žiadne hračky ani materiály na hranie. Mala iba výroky Rudolfa Steinera, že meditácia by mala byť základom života v materskej škole, a že má pracovať z napodobňovania – dve úplne radikálne myšlienky, s ktorými sa nikdy nestretla predtým v celom svojom štúdiu predprimárnej pedagogiky!
Neskôr si spomenula na jedno dievčatko, ktoré každý deň silno zabuchla dvere. Mnoho krát ju požiadala, aby to urobila pekne, ale bezvýsledne. Na tretí deň si Elisabeth uvedomila, že ona sama nezatvorila dvere úplne. Takže keď sa dievčatko dívalo, Elisabeth zavrela dvere „pekne“, a odvtedy ich dievčatko zakaždým zavrelo pekne. Pre Elisabeth to bola to neuveriteľná skúsenosť.
Raz ukázala Rudolfovi Steinerovi kresby, ktoré deti urobili, a povedal, že by bolo ešte lepšie je nechať ich robiť akvarely s dobrými, veľkými štetcami a rozpíjajúcimi sa farbami. „Nie je to obrázok, ktorý je dôležitý,“ povedal, „ale deti by mali napodobniť váš „ušľachtilý postoj“ – budú chcieť čabrať („nachpatschen“) s farbou, a nie presne kopírovať vaše gestá. “ Z rozhovoru medzi Elisabeth a dánskou učiteľkou materskej školy Ingeborg Brockman na svetovej konferenci škôlok v Dornachu v roku 1984)
Taktiež sa venovali modelovaniu s hlinou: „Deti sa nevedeli dočkať, až budú môcť ponoriť ruky do tohto materiálu a začať ho formovať“,neskôr napísala a tiež rozprávala rozprávky. Materská škola pokračovala až do konca letných prázdnin, ale potom už nebolo možné pokračovať v tejto nevhodnej miestnosti. Tam bol tiež „pretekajúci nedostatok peňazí“, a stále žiadna skutočná podpora zo strany triednych učiteľov. Elisabeth Grunelius sa pripojila k kolégiu učiteľov a až do roku 1926 pôsobila ako učiteľka ručných prác a zastupovala triednych učiteľov. Z času na čas sa vracala do Dornachu aby sa venovala umeleckým aktivitám – eurytmii, tvorivej reči, modelovaniu hliny, maľovaniu a štúdiu antroposofie – tieto skúsenosti boli jej vzdelávanim v predprimárnej waldorfskej pedagogike.
Počas týchto rokov Rudolf Steiner naďalej naliehal na učiteľov, aby otvorili materskú školu a dal prednášky ako Antroposofická pedagogika a jej predpoklady (Anthroposophische Pädagogik und ihre Voraussetzungen, GA 309) a Metodika vyučovania a životné podmienky výchovy (Die Methodik des Lehrens und die Lebensbedingungen des Erziehens, GA 308), kde hovoril o práci pedagóga v ranom detstve. Nakoniec, v roku 1924, jeden z učiteľov, Herbert Hahn, vypočul výzvu Rudolfa Steina vybudovať v rámci školy škôlku.
Nová materská škola bola dokončená v roku 1926, takmer 18 mesiacov po smrti Rudolfa Steinera. Popisovali ju ako „kasárne“ s tromi izbami, jedna bola eurytmická miestnosť, vymaľovaná „modrastá ružová ako ružový slez“,farba, ktorú mal Steiner udal pre eurytmiu. Miestnosť na maľovanie bola tmavo modrá, „tmavšia ako obloha“ a herňa bola karmínová červená. Rudolf Steiner hovoril o tom, ako zážitky z rôznych farieb, podľa toho či deti sú nepokojné alebo pomalé, poskytujú vnútorné vytváranie komplementárnych farieb, tak aby boli naplnené ich rozdielne potreby. Napríklad pre deti, ktoré majú problémy so spánkom, Steiner navrhoval tmavo-oranžové závesy okolo postele. Vonku sa nachádzalo pieskovisko a záhrada.
Elisabeth sa snažila vybudovať aktivity materskej školy z toho, čo vyciťovala ako správne, pracujúc meditatívne a snažia sa pracovať s napodobňovaním, a nie „ťahať veci“ z detí. Raz pozvala košíkara, aby prišiel a pracoval v prítomnosti detí. „Bol to mladýmuž, a mal vyhrnuté rukávy, aby deti videli, aký je silný. Mal veľký kôš a ukončil ho s veľkými prútmi. Na druhý deň som v šatni videla visieť rákosie háčika na kabáty jedného z detí, veľmi nesmelého dievčaťa. Spýtala som sa jej, na čo potrebuje rákosie. „Chcem vyrábať košíky“, odpovedala. Následne som okamžite išla kúpiť rákosie a dnä na košíky a na druhý deň, všetky štvorročné deti plietli košíky. Chcela som im pomôcť, ale išlo im to samým. Nikdy by to nemohli urobiť, keby nevideli košíkára pri práci “.
O tri roky neskôr, Klara Hatterman, mladá žena z Hannoveru (Nemecko), ktorá sa chela učiť za vychovávateľku waldorfskej materskej školy, oslovila Elisabeth Grunelius a vyzvala ju, aby ponúkla výcvikový kurz. Ale Elisabeth sa cítila príliš neskúsená; neochotne súhlasila, že sa stretne s malou skupina 4-5 záujemcov. Ale keď prišli, požiadala ich, aby odišli a povedala, že nie je na to pripravená. Všetci odišli – okrem Klary, ktorá sa stala jej internistkou a neskôr jej priateľkou a kolegyňo na život. Dalo by sa povedať, že tieto dve boli priekopníčkami nášho hnutia. V roku 1931 založila Klára v Hannoveri malú materskú školu. Nová hannoverská Waldorfská škola bola mala duchovné aj finančné ťažkosti sama so sebou, takže materská škola musela byť nezávislá. Klara prenajala dvojizbový byt a jednu z izieb premenila na priestor pre deti po každý deň. Tuná práca rozkvitala. Po desať rokov, až 20 detí každodenne navštevovalo materskú školu.
V roku 1938 nacisti uzavreli Waldorfské školy v Stuttgarte a Hannoveri. Klarina domáca škôlka, menej viditeľná, pokračovala až do roku 1941. Keď ju nacisti zavreli, utiekla do Drážďan a otvorila malú škôlku v pivnici – to bola jediná zostávajúca waldorfská iniciatíva, až kým ju neobjavili a nezatvorili národní socialisti. V roku 1940 sa Elisabeth na pozvanie priateľov preplavila z Janova do Spojených štátov. V roku 1941 otvorila materskú školu na farme Myrin v Kimbertone v Pensylvánii ako základ pre novú Waldorfskú školu. A v roku 1948 pokračovala a založila materskú školu v areáli novozaloženej waldorfskej školy Adelphi University v Garden City, Long Island. Tam aj napísala a vydala svoju knihu, Predškolský a waldorfský vyučovací školský plán, ktorý bol preložený do mnohých jazykoch vrátane japončiny.
Po vojne sa Klára Hattermanová vrátila do Hannoveru v roku 1946 a opäť založila materskú školu za veľmi primitívnych okolnosti, s dechtovou papierovou strechou a dáždnikmi, ktoré mali poskytnúť prístrešok pre dažďom. Cez podlahu prerastala tráva a v zime boli na stenách snehové kryštály. V začiatkoch, vonkajšia voľná hra prebiehala v povojnových sutinách a pozostávala aj z nacházdania lyžice, klinca alebo čohokoľvek, čo by pomohlo vybudovať škplku. Sedem rokov materská škola, ktorá je teraz súčasťou školy, fungovala v týchto ťažkých podmienkach,, až kým sa „škaredé káčatko“ nepremenilo na labuť: – učiteľ dreva vypracoval architektonické plány a vyrobil nábytok a obchodný manažér školy sa podujal vytvoriť spoločenú a finančnú základne pre budovu materskej školy. Na Vianoce, 1953 bola budova dokončená.
Počnúc rokom 1950, vo veku 42 rokov, Klara Hatterman pozvala ďalších učiteľov materských škôl, aby sa stretli každoročne na niekoľko dní počas Svätých nocí, aby prehĺbili svoje antroposofické štúdium malého dieťaťa. Pýtali sa, ako sa môžeme rozvíjať, aby sme boli schopní prijať bytosť malého dieťaťa z duchovného sveta? Aké aktivity a prístupy môžeme vyvinúť pre prácu v škôlke? Ako môžeme poskytnúť skutočnú podporu rodičom pri výchove detí? Usilovali sa prehlbovať svoje pochopenie síl napodobňovania, dieťaťa ako zmyslového orgánu, a myšlienky reinkarnácie vo vzťahu k rozvoju v ranom detstve. A zaviazali sa ku zakladaniu a rozvíjaniu škôlok, pracujúc z antroposofického pohľadu na ľudskú bytosť.
Dalo by sa povedať, že tieto stretnutia boli začiatkom toho, čo sa v roku 1969 nakoniec inkarnovalo akoMedzinárodná asociácia waldorfských materských škôl. Dnes je to skutočne celosvetové hnutie, ktoré zahŕňa viac ako 1200 materských škôl, starostlivosť o deti doma i v centrách, skupiny rodičov a detí a rodinné centrá.
Môžeme sa s vďačnosťou pozrieť späť na Elisabeth Grunelius a Klaru Hatterman – za ich odvahu, ich neúnavné nadšenie pre ich prácu čeliac nepriazni, ich srdečnú láska a teplo pre malé dieťa a ich hlbokú oddanosť pokračujúcemu prehlbovaniu ich práce prostredníctvom štúdia a vnútorného rozvoja. Boli to výskumníčky, intuitívne vyciťovali spôsoby práce z presného pozorovania im zverených detí. Boli vizionárky, schopné vidieť ďaleko za svoje vlastné bezprostredné okolie a boli schopné vedome pracovať s realitou duchovnej podstaty dieťaťa.
Dnes pokračujeme v práci týchto priekopníčiek, skúmame nové prístupy k uspokojovaniu potrieb malého dieťaťa v novom storočí. Aké sú potreby inkarnujúcich sa duchovných bytostí v našej starostlivosti dnes? Ako môžeme rásť a prehlbovať sa, aby sme mohli byť hodní ich napodobňovania? Čo je to, čo je duchovne v jadre našej práce? Prvé stretnutia počas Svätých nocií v Hannoveri sa rozrástli do veľkých medzinárodných konferencií, ktoré sa konajú každoročne na Turíce (svätodušné sviatky). Klára Hattererman dlhé roky otvárala konferencie nasledujúcim veršom „Svätodušná nálada“ od Rudolfa Steinera, ktorý nám pripomína spirituálny kontext, z ktorého môže naša práca rásť a prekvitať aj v budúcnosti:
Being aligns with being in widths of space.
Being follows being in rounds of time.
When you, O Man, remain in widths of space, in rounds of time,,
you are in realms that fade and pass away.
Yet mightily your soul rises above them,
When you divine or knowingly behold the Eternal,
Beyond the widths of space, beyond the rounds of time.
Susan Howard
Publikované v bulletine Gateways Waldorf Early Childhood Association Severnej Ameriky v USA, 2005.